Pôvod šarpeja  je neznámy doteraz. Je objektom množstva dohad a špekulácií.

Veľa autorov nachádza jeho podobu už vo figúrkach z pálenej hliny, ktoré boli nájdené v hroboch ešte z obdobia  dynastie Han (206 pr. n. l.). V tomto období boli výborné podmienky pre chov rôznych plemien a veľa plemien ho má vo svojej histórii ako obdobie rozvoja, či vzniku. Teoreticky by sa mali zachovávať historické záznamy týkajúce sa aj vzniku či vývoja plemien.

Bola to ale nešťastná Čína so svojimi historickými „turbulenciami“. Záznamy , kresby, popisy ktoré sú dôležité pre vedenie podobných agend boli sporadicky z rôznych vnútropolitických dôvodov zničené. Neuveriteľné množstvo historických záznamov dal zničiť cisár Juan na začiatku 14. storočia. Zánik dynastie Ming bol ďalšou pohromou (1644). Dielo skazy bolo dokonané počas vlády Mao Ce-tunga v komunistickej Číne.

Čo mohlo znamenať pre psov obdobie známe oficiálnym nariadením strieľať vrabce, aby nepožierali úrodu z poli? Pes bol prejavom buržoáznych prežitkov, nadštandard, ktorý bol mimoriadne podozrivý.

Obzvlášť za šarpeja bola vyrúbaná  taká vysokú daň, že jeho držba v meste nebola finančne únosná. Keď si k tomu pridáme ešte veľmi závažný fakt, že šarpej patril medzi vyhlásení gurmánske špeciality… v období hladu a vysokých sankcii ho jednoducho vyjedli! Nečudo, že sa zachránilo len zopár jedincov na dedinách a v zabudnutých oblastiach.

Sošky z obdobia dynastie Han (206 r.pnl) zobrazujú psa menšieho, ale mohutného a zavalitého, s pomerne ťažkou hlavou, skrátenou a tupo zakončenou nosovou partiou a nahor neseným chvostom. V týchto figúrkach vidia bádatelia aj predchodcu čaua a hlásia sa k nim aj historici zaoberajúci sa plemenom lhasa-apso.

Hneď od začiatku sa začalo uvažovať o príbuznosti s plemenom čau-čau. Prispeli k tomu podobné znaky – modrý jazyk , papuľa, stavba tela, dokonca rovnaké farebné variety a ich genetické opodstatnenie, ktoré sa overilo v praxi. Z času na čas sa objavia aj dnes dohady o krátkosrstej variete čaua a dlhosrstej variete šarpeja.

Niektorí autori sa pokúšajú dokázať príbuznosť šarpeja s tibetskou dogou. (Táto príbuznosť je dokázaná u čaua.) Nesenie chvosta, chrbtová línia aj uhlenie končatín by mohlo byť pojítkom aj v prípade šarpeja.

To všetko sa týka histórie a prirodzeného, spontánneho vývoja plemena v prírode, ktorý sa deje bez zásahu človeka. V tomto ponímaní sa zdá byť šarpej jedným z najstarších plemien.

Komercializovanie plemena znamenalo aj zásah človeka. Nemyslím tým zásah na upevnenie pôvodných exteriérových znakov. Bola tu snaha o produkciu šteniat, ktoré sa lepšie predávajú –  s maximálne veľkou kožou, krátkou mäsitou papuľou a v zaujímavých farbách. Množitelia si začali pomáhať inými plemenami a problémy boli na svete. Primiešaním mopsa – skrátené nosové partie, mäkké podnebia, problémy s dýchaním. Thajsky ridgeback – mal priniesť modrú farbu. Priniesol aj atypických jedincov s jemnou kostrou a hlavou, aj keď trojuholníkovým ale veľkým hravým, stojatým uchom a pravdepodobne aj povahovými vadami.(Týchto jedincov je v konečnom dôsledku málo. Potomkovia – nositelia modrej línie sú poväčšine čierni ale nesú si už spomínané vonkajšej znaky.

To bolo niečo, s čím sa nemohol zmieriť ani človek, ktorého záchrana pôvodného šarpeja bola zmyslom života – Matago Law. Dištancuje sa od množenia šarpejov v Amerike. Hong-Kong vážne kritizuje veľkochovy a problémy, ktoré prinieslo komercializovanie. Len v poslednom období dochádza k uznaniu pravdivosti slov tohto veľkého chovateľa. Nástupom posledného štandardu FCI sa naprávajú mnohé chyby a napĺňa jeho predstava o zdravom a peknom šarpejovi.